Úcta k človeku

Zistil som, že nie je od veci dávať aj na verejnosti svoje názory pomocou blogov, môžeme sa tak vzájomne ovplyvňovať a poučiť ako byť lepším. Chcem tu písavať nie pre poučovanie, ale pre vzájomné obohacovanie. Záleží mi na tom, aby vzájomná úcta rástla, aby sme sa vedeli sami v sebe vyznať a v živote sa posúvali v dobrom. Nedávno som sa stretol s Britom, ktorý mal veľa rozumných názorov, tak sme spolu preberali množstvo zaujímavých tém. Zaujímalo ma ako je to s úctou k druhým v jeho domovine a ako to bolo skôr. Prekvapilo ma, že úcta k človeku sa aj v Británii stratila asi pred nejakými dvadsiatimi rokmi. Ja som si myslel, že u nás nastala zmena tým, že prišiel prevrat režimu v roku 1989. Ale tieto veci sa začali meniť aj v západnom svete. Myslím si, že strácame všetci, keď sa stráca úcta medzi nami. Nie sú to len učitelia, vychovávatelia, lekári, čo cíti veľkú zmenu vo vzťahu k nim. Týka sa to všetkých, uznávanou autoritou je už málokto. Ak však deti už nemajú úctu k vlastným rodičom, či súrodencom, stávame sa chladným pokolením, zameraným len na seba. Dá sa tak nejaký čas fungovať, pokiaľ sú k dispozícii peniaze a zdravie, ale je to všetko len dočasu. Sami ako spoločnosť strácame a potom sa len čudujeme, kde to žijeme. Navrhujem zaradiť spiatočku... S darovanou úctou sa nám ľahšie vráti aj pokoj v sebe, aj šťastie v rodine.