Úcta k človeku

Keď cítime depresie alebo sa boríme v problémoch, myslíme si , že náš život je tak ťažký ako má málokto. Mne vtedy pomáha si spomenúť na druhých, ktorí si toho v živote “odskákali” omnoho viac. Počul som od známych o ich priateľke. V 70- tich rokoch minulého storočia mala táto pani päť detí a muž jej zomrel. Aby prežila, vydala sa znova a pritom získala ďalších sedem detí. Takže vlastne vychovávala dvanásť detí. Ona by sa vtedy najradšej vydala za najstaršieho syna z tej druhej rodiny, lebo sa jej páčil a bol jej vekovo podobný. No ona si musela zobrať jeho otca, ktorý bol už poriadne starý. Ich rodinná výchova bola jednoduchá. Jeden neposlúchal, traja dostali facku a bol pokoj… Keď však mali na obed sliepku, bol to “sviatok” pre nich. Museli žiť nevýslovne skromne, ale prežili a teraz už na to všetko len spomínajú… Ďalšia žena mala 20 rokov a už aj štyri deti. Už od 12 rokov musela slúžiť. Tam jej nedávali ani jesť. Jej deti potom chodievali do hôr na jahody, ale nie na to, aby si sami pochutnali, ale vyzbierané plody predali za cukor a kvasnice. To bola skromnosť, ktorú už teraz málokde uvidíme… Ľudia naozaj takto žili a napriek tomu podľa štatistík sa viac smiali ako my, čo máme plné bruchá a zábavné televízne programy skoro každý deň. Čím to asi tak je? Odpoveď nechám na každého z čitateľov...